VepKar :: Texts

Texts

Return to review | Return to list

Kut mä mehele manin’

history

August 16, 2017 in 14:45 Нина Шибанова

  • changed the text of the translation
    Понравились мы друг другу, [мне] замуж охота идти, а ему охота жениться. Сегодня вечером парень говорит любимой: «Я приеду свататься к тебе». – «Приезжай». Я домой пришла, бегаю радостная: жених едет. Мать, отец видят: «Что это с девушкой сегодня случилось, бегает, гляди-ка, по комнате (‘по полу’), с ума сошла и на посиделки не идет». Побежала я, слышу – на дворе ти-ли-ли, с бубенчиками (‘бубенчики’) едут женихи. Побежала я, встретила, жених пришел, поздоровались мы с женихом. Самовар поставили. Мы на скамью сели, обнимаемся, целуемся с женихом. У нас уже переговорено, [осталось] только ему взять, а мне идти. Бегаем из стороны в сторону. Мать говорит: «Не знаю, отдавать или не отдавать, она еще молодая, надо быть дома». Что ж, надо идти. Раз жених пришел. Яичницу приготовили, жениха накормили, напоили. Они [сваты] уже говорят: «Дня три еще – потом свадьба». Три дня прошло, жених приехал (‘свадьба приехала’). Невесту в охапку – и в сани, поехали к венцу. Там обвенчали. Поставили [рядом] с женихом, свечки в руку. Жених поднимает [свечку], а я еще, жених поднимает, я еще. А зачем поднимать? Чтобы моя рука была выше, а не жениха. [Если] моя свечка выше, тогда я главнее буду. А я меньше жениха, надо еще на цыпочки подняться. Венец надевают на голову, такой железный колпак. А поп говорит там: «Охотно идешь?». – «Охотно». – «Охотно берешь?». – «Охотно». А не охотно идешь, не венчают. Ну, обвенчают, кольца обменят (‘из руки в руку’) – и готово. Потом уже идем. Следом там идет крестная мать, подолы держит. Раньше ведь юбки были, знаешь, по земле волочились. Ткань расстелят и так проводят нас из церкви на улицу. Проводят, в сани посадят, потом уже с женихом. Дома уже встретили, увезли на лошади во двор. Я уже со двора увидела: веником машут, ткань расстелена. Какими-то зернами да перьями нас уже осыпают, не знаю чем. Крестная мать платок дала [мне], что-то положила [в него], и опять проводили и на подушки посадили невесту и жениха. Вижу (‘заметила’), уже дали кусочек пирога. Невеста уже до смерти есть хотела. За стол сели (мы) с женихом, так хорошо, на подушках [сидим]. Весь народ пьет, кричат (‘делают’) «горько». А «горько» кричат, надо встать и поцеловаться. Поцелуешься, опять садишься. Лицо-то горит, ой, какое горюшко. Немного посидели, поели, попили. Дружка взял, за руку схватил, кнут [у него] в руке. Кровать налажена. Я, я в кровать с милым пошла, а там уже мужик спит, на кровати. Не пускают в кровать, надо выкупить. [Дружка] кнутом фью-фью, а мужик не уходит. Выкупили, дали ему рюмку вина, мужик оттуда отвалил. Потом легли спать, два-три раза стеганули молодых кнутом и спи. Утром будить идут, опять же с кнутом. Встали, опять за стол. Подарки на кнутовище клали и дарили всем.

August 16, 2017 in 14:43 Нина Шибанова

  • changed the text
    Mel’hištimooiš, mehele affat mända, a hälle affat naida. Tänambei ehtoo priha basib mel’hine: «Mä ajan svathuzile sinulest». – «Aja». Kod’he tulin’, jokselen ihastusiš: ženih ajab. Mama, tata nägeba: «Min' hän sid’ niidiž tänambei tegeb, jokseleb, näahta, lavamu, meles läksi i bеsedale ii mäne». Jokselin, kulištin’, poloo ti-li-li, til’ud ajaba, ženihod. Joksin’ vastšin’, ženih tul’, zdorovkoičimoi ženihomu. Samovaran lämhä. Laačha ištumei, seboiteleme, čükime ženihomu. Mil’ jo basitu ka, tol’ko hälle otta, a mini mända. Jokseleme bokha da toižhe. Mam saab: «En tea – antta, en tea – ii antta, hän vou nor’, tarbiž ouda kodiš». Tarbi mända, mitak? Ženih tul’ ka. Munaničun tekpa, ženihon söt’pa, jot’pa. He jo basiba: «Pejad vou koume – eskai svarib». Koume pejad proidi, svarib ajei. Nevestan kormha i kor’ha, pojehali vencale. Siga vencaiba. Stavitihe ženihomu, tohusuded kädhe. Ženih lendab, a mä vou, ženih lendab, mä vou. A mida leta? Miše minun oliš käzi päle, а ii ženihun. Minun tohusut ülähan, ka silei minä vanhemb linen. A mä penemb ženihud, tarbi vou libuda, barbheižil’ libuda. Vencad panoba pähä, mugoičen raadeižen koopakon. I pap basib siga: «Affatou mäned?». – «Affatou». – «Affatou otad?» – «Affatou». A ed affatou mäne, eba venčai. Nu venčaiba, kol’ceižed kädes kädhe (sor’mihe) peremeniba i gotovo. Sid’ jo astumei. Jäl’ghe siga astub kristiman, lepked pid’ab. Edou vet’ jupkad oliba, tedad, madmu vedase. Kankhan levitaba i muga pagastaspei miid’ i saataba polole. Saataba, kor’ha ištutaba, sid’ jo ženihomu. Kodiš jo stretiba, tanhale veibä hebomu. Tanhoupei jo homaičin’: vastou mašiba, kangaz levitetud. Mičil’-se jüvil’ da heenhil’ miid’ d’o hloputaba, en teda mil’. Kristimam-se paikan andoi siga, mida-se pan’ i mest saatoiba i poduškoile ištutiba nevestan da ženihon. Homaičin’ – jo andoiba kokatit’ paleižen söda. Söda nevest jo surmaha tahtoi ka. Saataba stolan taga, stolan taga ištumei ženihomu, mugoi čoma, poduškoil’. Kaik rahvaz joba šlokutase, tegeba karttad. A karttad tegeba, tarbi libuda i čuuktaze, čuukitese. Čuukitese, mest ištutei, rožan. Rožan-se poutab, oi mitte goreine. Pordon ištuimei, söhtimei, johtimei. Drušk ot’ kädes tabas’, kunut kädes, kravat’ laditud. Kravat’he mänin’ mel’hištmu, jo siga magadab mužik, kravatil’. Eba pästa kravat’he, tarbi vikupta. Kunutou huišk-huišk, a mužik ii lähte. Vikupiba, andoiba hälle vinad rümkan, mužik sigaapei valihe. Eskai panimoi, kaks’ kerdad, koume stögniba kunutou norid i magada. Homencou noustmaha astuba, mest jo kunutamu. Noos’pa, mest stolan taga. Podarkad kunutvardele paniba da dariba kaikile.

August 16, 2017 in 14:41 Нина Шибанова

  • changed the text
    Mel’hištimooiš, mehele affat mända, a hälle affat naida. Tänambei ehtoo priha basib mel’hine: «Mä ajan svathuzile sinulest». – «Aja». Kod’he tulin’, jokselen ihastusiš: ženih ajab. Mama, tata nägeba: «Min' hän sid’ niidiž tänambei tegeb, jokseleb, näahta, lavamu, meles läksi i bеsedale ii mäne». Jokselin, kulištin’, poloo ti-li-li, til’ud ajaba, ženihod. Joksin’ vastšin’, ženih tul’, zdorovkoičimoi ženihomu. Samovaran lämhä. Laačha ištumei, seboiteleme, čükime ženihomu. Mil’ jo basitu ka, tol’ko hälle otta, a mini mända. Jokseleme bokha da toižhe. Mam saab: «En tea – antta, en tea – ii antta, hän vou nor’, tarbiž ouda kodiš». Tarbi mända, mitak? Ženih tul’ ka. Munaničun tekpa, ženihon söt’pa, jot’pa. He jo basiba: «Pejad vou koume – eskai svarib». Koume pejad proidi, svarib ajei. Nevestan kormha i kor’ha, pojehali vencale. Siga vencaiba. Stavitihe ženihomu, tohusuded kädhe. Ženih lendab, a mä vou, ženih lendab, mä vou. A mida leta? Miše minun oliš käzi päle, а ii ženihun. Minun tohusut ülähan, ka silei minä vanhemb linen. A mä penemb ženihud, tarbi vou libuda, barbheižil’ libuda. Vencad panoba pähä, mugoičen raadeižen koopakon. I pap basib siga: «Affatou mäned?». – «Affatou». – «Affatou otad?» – «Affatou». A ed affatou mäne, eba venčai. Nu venčaiba, kol’ceižed kädes kädhe (sor’mihe) peremeniba i gotovo. Sid’ jo astumei. Jäl’ghe siga astub kristiman, lepked pid’ab. Edou vet’ jupkad oliba, tedad, madmu vedase. Kankhan levitaba i muga pagastaspei miid’ i saataba polole. Saataba, kor’ha ištutaba, sid’ jo ženihomu. Kodiš jo stretiba, tanhale veibä hebomu. Tanhoupei jo homaičin’: vastou mašiba, kangaz levitetud. Mičil’-se jüvil’ da heenhil’ miid’ d’o hloputaba, en teda mil’. Kristimam-se paikan andoi siga, mida-se pan’ i mest saatoiba i poduškoile ištutiba nevestan da ženihon. Homaičin’ – jo andoiba kokatit’ paleižen söda. Söda nevest jo surmaha tahtoi ka. Saataba stolan taga, stolan taga ištumei ženihomu, mugoi čoma, poduškoil’. Kaik rahvaz joba šlokutase, tegeba karttad, a. A karttad tegeba, tarbi libuda i čuuktaze, čuukitese, mest ištutei, rožan-se poutab, oi mitte goreine. Pordon ištuimei, söhtimei, johtimei. Drušk ot’ kädes tabas’, kunut kädes, kravat’ laditud. Kravat’he mänin’ mel’hištmu, jo siga magadab mužik, kravatil’. Eba pästa kravat’he, tarbi vikupta. Kunutou huišk-huišk, a mužik ii lähte. Vikupiba, andoiba hälle vinad rümkan, mužik sigaapei valihe. Eskai panimoi, kaks’ kerdad, koume stögniba kunutou norid i magada. Homencou noustmaha astuba, mest jo kunutamu. Noos’pa, mest stolan taga. Podarkad kunutvardele paniba da dariba kaikile.

August 16, 2017 in 14:23 Нина Шибанова

  • changed the text
    Mel’hištimooiš, mehele affat mända, a hälle affat naida. Tänambei ehtoo priha basib mel’hine: «Mä ajan svathuzile sinulest». – «Aja». Kod’he tulin’, jokselen ihastusiš: ženih ajab. Mama, tata nägeba: «Min' hän sid’ niidiž tänambei tegeb, jokseleb, näahta, lavamu, meles läksi i bеsedale ii mäne». Jokselin, kulištin’, poloo ti-li-li, til’ud ajaba, ženihod. Joksin’ vastšin’, ženih tul’, zdorovkoičimoi ženihomu. Samovaran lämhä. Laačha ištumei, seboiteleme, čükime ženihomu. Mil’ jo basitu ka, tol’ko hälle otta, a mini mända. Jokseleme bokha da toižhe. Mam saab: «En tea – antta, en tea – ii antta, hän vou nor’, tarbiž ouda kodiš». Tarbi mända, mitak? Ženih tul’ ka. Munaničun tekpa, ženihon söt’pa, jot’pa. He jo basiba: «Pejad vou koume – eskai svarib». Koume pejad proidi, svarib ajei. Nevestan kormha i kor’ha, pojehali vencale. Siga vencaiba. Stavitihe ženihomu, tohusuded kädhe. Ženih lendab, a mä vou, ženih lendab, mä vou. A mida leta? Miše minun oliš käzi päle, а ii ženihun. Minun tohusut ülähan, ka silei minä vanhemb linen. A mä penemb ženihud, tarbi vou libuda, barbheižil’ libuda. Vencad panoba pähä, mugoičen raadeižen koopakon. I pap basib siga: «Affatou mäned?». – «Affatou». – «Affatou otad?» – «Affatou». A ed affatou mäne, eba venčai. Nu venčaiba, kol’ceižed kädes kädhe (sor’mihe) peremeniba i gotovo. Sid’ jo astumei. Jäl’ghe siga astub kristiman, lepked pid’ab. Edou vet’ jupkad oliba, tedad, madmu vedase. Kankhan levitaba i muga pagastaspei miid’ i saataba polole. Saataba, kor’ha ištutaba, sid’ jo ženihomu. Kodiš jo stretiba, tanhale veibä hebomu. Tanhoupei jo homaičin’: vastou mašiba, kangaz levitetud. Mičil’-se jüvil’ da heenhil’ miid’ d’o hloputaba, en teda mil’. Kristimam-se paikan andoi siga, mida-se pan’ i mest saatoiba i poduškoile ištutiba nevestan da ženihon. Homaičin’ – jo andoiba kokatit’ paleižen söda. Söda nevest jo surmaha tahtoi ka. Saataba stolan taga. Stolan, stolan taga ištumei ženihomu, mugoi čoma, poduškoil’. Kaik rahvaz joba šlokutase, tegeba karttad, a karttad tegeba, tarbi libuda i čuuktaze, čuukitese, mest ištutei, rožan-se poutab, oi mitte goreine. Pordon ištuimei, söhtimei, johtimei. Drušk ot’ kädes tabas’, kunut kädes, kravat’ laditud. Kravat’he mänin’ mel’hištmu, jo siga magadab mužik, kravatil’. Eba pästa kravat’he, tarbi vikupta. Kunutou huišk-huišk, a mužik ii lähte. Vikupiba, andoiba hälle vinad rümkan, mužik sigaapei valihe. Eskai panimoi, kaks’ kerdad, koume stögniba kunutou norid i magada. Homencou noustmaha astuba, mest jo kunutamu. Noos’pa, mest stolan taga. Podarkad kunutvardele paniba da dariba kaikile.

August 16, 2017 in 14:20 Нина Шибанова

  • changed the text
    Mel’hištimooiš, mehele affat mända, a hälle affat naida. Tänambei ehtoo priha basib mel’hine: «Mä ajan svathuzile sinulest». – «Aja». Kod’he tulin’, jokselen ihastusiš: ženih ajab. Mama, tata nägeba: «Min' hän sid’ niidiž tänambei tegeb, jokseleb, näahta, lavamu, meles läksi i bеsedale ii mäne». Jokselin, kulištin’, poloo ti-li-li, til’ud ajaba, ženihod. Joksin’ vastšin’, ženih tul’, zdorovkoičimoi ženihomu. Samovaran lämhä. Laačha ištumei, seboiteleme, čükime ženihomu. Mil’ jo basitu ka, tol’ko hälle otta, a mini mända. Jokseleme bokha da toižhe. Mam saab: «En tea – antta, en tea – ii antta, hän vou nor’, tarbiž ouda kodiš». Tarbi mända, mitak? Ženih tul’ ka. Munaničun tekpa, ženihon söt’pa, jot’pa. He jo basiba: «Pejad vou koume – eskai svarib». Koume pejad proidi, svarib ajei. Nevestan kormha i kor’ha, pojehali vencale. Siga vencaiba. Stavitihe ženihomu, tohusuded kädhe. Ženih lendab, a mä vou, ženih lendab, mä vou. A mida leta? Miše minun oliš käzi päle, а ii ženihun. Minun tohusut ülähan, ka silei minä vanhemb linen. A mä penemb ženihud, tarbi vou libuda, barbheižil’ libuda. Vencad panoba pähä, mugoičen raadeižen koopakon. I pap basib siga: «Affatou mäned?». – «Affatou». – «Affatou otad?» – «Affatou». A ed affatou mäne, eba venčai. Nu venčaiba, kol’ceižed kädes kädhe (sor’mihe) peremeniba i gotovo. Sid’ jo astumei, jäl. Jäl’ghe siga astub kristiman, lepked pid’ab. Edou vet’ jupkad oliba, tedad, madmu vedase. Kankhan levitaba i muga pagastaspei miid’ i saataba polole. Saataba, kor’ha ištutaba, sid’ jo ženihomu. Kodiš jo stretiba, tanhale veibä hebomu. Tanhoupei jo homaičin’: vastou mašiba, kangaz levitetud. Mičil’-se jüvil’ da heenhil’ miid’ d’o hloputaba, en teda mil’. Kristimam-se paikan andoi siga, mida-se pan’ i mest saatoiba i poduškoile ištutiba nevestan da ženihon. Homaičin’ – jo andoiba kokatit’ paleižen söda. Söda nevest jo surmaha tahtoi ka. Saataba stolan taga. Stolan taga ištumei ženihomu, mugoi čoma, poduškoil’. Kaik rahvaz joba šlokutase, tegeba karttad, a karttad tegeba, tarbi libuda i čuuktaze, čuukitese, mest ištutei, rožan-se poutab, oi mitte goreine. Pordon ištuimei, söhtimei, johtimei. Drušk ot’ kädes tabas’, kunut kädes, kravat’ laditud. Kravat’he mänin’ mel’hištmu, jo siga magadab mužik, kravatil’. Eba pästa kravat’he, tarbi vikupta. Kunutou huišk-huišk, a mužik ii lähte. Vikupiba, andoiba hälle vinad rümkan, mužik sigaapei valihe. Eskai panimoi, kaks’ kerdad, koume stögniba kunutou norid i magada. Homencou noustmaha astuba, mest jo kunutamu. Noos’pa, mest stolan taga. Podarkad kunutvardele paniba da dariba kaikile.

August 16, 2017 in 14:19 Нина Шибанова

  • changed the text
    Mel’hištimooiš, mehele affat mända, a hälle affat naida. Tänambei ehtoo priha basib mel’hine: «Mä ajan svathuzile sinulest». – «Aja». Kod’he tulin’, jokselen ihastusiš: ženih ajab. Mama, tata nägeba: «Min' hän sid’ niidiž tänambei tegeb, jokseleb, näahta, lavamu, meles läksi i bеsedale ii mäne». Jokselin, kulištin’, poloo ti-li-li, til’ud ajaba, ženihod. Joksin’ vastšin’, ženih tul’, zdorovkoičimoi ženihomu. Samovaran lämhä. Laačha ištumei, seboiteleme, čükime ženihomu. Mil’ jo basitu ka, tol’ko hälle otta, a mini mända. Jokseleme bokha da toižhe. Mam saab: «En tea – antta, en tea – ii antta, hän vou nor’, tarbiž ouda kodiš». Tarbi mända, mitak? Ženih tul’ ka. Munaničun tekpa, ženihon söt’pa, jot’pa. He jo basiba: «Pejad vou koume – eskai svarib». Koume pejad proidi, svarib ajei. Nevestan kormha i kor’ha, pojehali vencale. Siga vencaiba. Stavitihe ženihomu, tohusuded kädhe. Ženih lendab, a mä vou, ženih lendab, mä vou. A mida leta? Miše minun oliš käzi päle, а ii ženihun. Minun tohusut ülähan, ka silei minä vanhemb linen. A mä penemb ženihud, tarbi vou libuda, barbheižil’ libuda. Vencad panoba pähä, mugoičen raadeižen koopakon, i. I pap basib siga: «Affatou mäned?». – «Affatou». – «Affatou otad?» – «Affatou». A ed affatou mäne, eba venčai. Nu venčaiba, kol’ceižed kädes kädhe (sor’mihe) peremeniba i gotovo. Sid’ jo astumei, jäl’ghe siga astub kristiman, lepked pid’ab. Edou vet’ jupkad oliba, tedad, madmu vedase. Kankhan levitaba i muga pagastaspei miid’ i saataba polole. Saataba, kor’ha ištutaba, sid’ jo ženihomu. Kodiš jo stretiba, tanhale veibä hebomu. Tanhoupei jo homaičin’: vastou mašiba, kangaz levitetud. Mičil’-se jüvil’ da heenhil’ miid’ d’o hloputaba, en teda mil’. Kristimam-se paikan andoi siga, mida-se pan’ i mest saatoiba i poduškoile ištutiba nevestan da ženihon. Homaičin’ – jo andoiba kokatit’ paleižen söda. Söda nevest jo surmaha tahtoi ka. Saataba stolan taga. Stolan taga ištumei ženihomu, mugoi čoma, poduškoil’. Kaik rahvaz joba šlokutase, tegeba karttad, a karttad tegeba, tarbi libuda i čuuktaze, čuukitese, mest ištutei, rožan-se poutab, oi mitte goreine. Pordon ištuimei, söhtimei, johtimei. Drušk ot’ kädes tabas’, kunut kädes, kravat’ laditud. Kravat’he mänin’ mel’hištmu, jo siga magadab mužik, kravatil’. Eba pästa kravat’he, tarbi vikupta. Kunutou huišk-huišk, a mužik ii lähte. Vikupiba, andoiba hälle vinad rümkan, mužik sigaapei valihe. Eskai panimoi, kaks’ kerdad, koume stögniba kunutou norid i magada. Homencou noustmaha astuba, mest jo kunutamu. Noos’pa, mest stolan taga. Podarkad kunutvardele paniba da dariba kaikile.

August 16, 2017 in 14:18 Нина Шибанова

  • changed the text
    Mel’hištimooiš, mehele affat mända, a hälle affat naida. Tänambei ehtoo priha basib mel’hine: «Mä ajan svathuzile sinulest». – «Aja». Kod’he tulin’, jokselen ihastusiš: ženih ajab. Mama, tata nägeba: «Min' hän sid’ niidiž tänambei tegeb, jokseleb, näahta, lavamu, meles läksi i bеsedale ii mäne». Jokselin, kulištin’, poloo ti-li-li, til’ud ajaba, ženihod. Joksin’ vastšin’, ženih tul’, zdorovkoičimoi ženihomu. Samovaran lämhä. Laačha ištumei, seboiteleme, čükime ženihomu. Mil’ jo basitu ka, tol’ko hälle otta, a mini mända. Jokseleme bokha da toižhe. Mam saab: «En tea – antta, en tea – ii antta, hän vou nor’, tarbiž ouda kodiš». Tarbi mända, mitak? Ženih tul’ ka. Munaničun tekpa, ženihon söt’pa, jot’pa. He jo basiba: «Pejad vou koume – eskai svarib». Koume pejad proidi, svarib ajei. Nevestan kormha i kor’ha, pojehali vencale. Siga vencaiba. Stavitihe ženihomu, tohusuded kädhe. Ženih lendab, a mä vou, ženih lendab, mä vou. A mida leta? Miše minun oliš käzi päle, а ii ženihun. Minun tohusut ülähan, ka silei minä vanhemb linen. A mä penemb ženihud, tarbi vou libuda, barbheižil’ libuda. Vencad panoba pähä, mugoičen raadeižen koopakon, i pap basib siga: «Affatou mäned?». – «Affatou». – «Affatou otad?» – «Affatou». A ed affatou mäne, eba venčai. Nu venčaiba, kol’ceižed kädes kädhe (sor’mihe) peremeniba i gotovo. Sid’ jo astumei, jäl’ghe siga astub kristiman, lepked pid’ab. Edou vet’ jupkad oliba, tedad, madmu vedase. Kankhan levitaba i muga pagastaspei miid’ i saataba polole. Saataba, kor’ha ištutaba, sid’ jo ženihomu. Kodiš jo stretiba, tanhale veibä hebomu. Tanhoupei jo homaičin’: vastou mašiba, kangaz levitetud. Mičil’-se jüvil’ da heenhil’ miid’ d’o hloputaba, en teda mil’. Kristimam-se paikan andoi siga, mida-se pan’ i mest saatoiba i poduškoile ištutiba nevestan da ženihon. Homaičin’ – jo andoiba kokatit’ paleižen söda. Söda nevest jo surmaha tahtoi ka. Saataba stolan taga. Stolan taga ištumei ženihomu, mugoi čoma, poduškoil’. Kaik rahvaz joba šlokutase, tegeba karttad, a karttad tegeba, tarbi libuda i čuuktaze, čuukitese, mest ištutei, rožan-se poutab, oi mitte goreine. Pordon ištuimei, söhtimei, johtimei. Drušk ot’ kädes tabas’, kunut kädes, kravat’ laditud. Kravat’he mänin’ mel’hištmu, jo siga magadab mužik, kravatil’. Eba pästa kravat’he, tarbi vikupta. Kunutou huišk-huišk, a mužik ii lähte. Vikupiba, andoiba hälle vinad rümkan, mužik sigaapei valihe. Eskai panimoi, kaks’ kerdad, koume stögniba kunutou norid i magada. Homencou noustmaha astuba, mest jo kunutamu. Noos’pa, mest stolan taga. Podarkad kunutvardele paniba da dariba kaikile.

August 16, 2017 in 14:18 Нина Шибанова

  • changed the text of the translation
    Понравились мы друг другу, [мне] замуж охота идти, а ему охота жениться. Сегодня вечером парень говорит любимой: «Я приеду свататься к тебе». – «Приезжай». Я домой пришла, бегаю радостная: жених едет. Мать, отец видят: «Что это с девушкой сегодня случилось, бегает, гляди-ка, по комнате (‘по полу’), с ума сошла и на посиделки не идет». Побежала я, слышу – на дворе ти-ли-ли, с бубенчиками (‘бубенчики’) едут женихи. Побежала я, встретила, жених пришел, поздоровались мы с женихом. Самовар поставили. Мы на скамью сели, обнимаемся, целуемся с женихом. У нас уже переговорено, [осталось] только ему взять, а мне идти. Бегаем из стороны в сторону. Мать говорит: «Не знаю, отдавать или не отдавать, она еще молодая, надо быть дома». Что ж, надо идти. Раз жених пришел. Яичницу приготовили, жениха накормили, напоили. Они [сваты] уже говорят: «Дня три еще – потом свадьба». Три дня прошло, жених приехал (‘свадьба приехала’), невесту. Невесту в охапку – и в сани, поехали к венцу. Там обвенчали. Поставили [рядом] с женихом, свечки в руку. Жених поднимает [свечку], а я еще, жених поднимает, я еще. А зачем поднимать? Чтобы моя рука была выше, а не жениха. [Если] моя свечка выше, тогда я главнее буду. А я меньше жениха, надо еще на цыпочки подняться. Венец надевают на голову, такой железный колпак. А поп говорит там: «Охотно идешь?». – «Охотно». – «Охотно берешь?». – «Охотно». А не охотно идешь, не венчают. Ну, обвенчают, кольца обменят (‘из руки в руку’) – и готово. Потом уже идем. Следом там идет крестная мать, подолы держит. Раньше ведь юбки были, знаешь, по земле волочились. Ткань расстелят и так проводят нас из церкви на улицу. Проводят, в сани посадят, потом уже с женихом. Дома уже встретили, увезли на лошади во двор. Я уже со двора увидела: веником машут, ткань расстелена. Какими-то зернами да перьями нас уже осыпают, не знаю чем. Крестная мать платок дала [мне], что-то положила [в него], и опять проводили и на подушки посадили невесту и жениха. Вижу (‘заметила’), уже дали кусочек пирога. Невеста уже до смерти есть хотела. За стол сели (мы) с женихом, так хорошо, на подушках [сидим]. Весь народ пьет, кричат (‘делают’) «горько». А «горько» кричат, надо встать и поцеловаться. Поцелуешься, опять садишься. Лицо-то горит, ой, какое горюшко. Немного посидели, поели, попили. Дружка взял, за руку схватил, кнут [у него] в руке. Кровать налажена. Я в кровать с милым пошла, а там уже мужик спит, на кровати. Не пускают в кровать, надо выкупить. [Дружка] кнутом фью-фью, а мужик не уходит. Выкупили, дали ему рюмку вина, мужик оттуда отвалил. Потом легли спать, два-три раза стеганули молодых кнутом и спи. Утром будить идут, опять же с кнутом. Встали, опять за стол. Подарки на кнутовище клали и дарили всем.

August 16, 2017 in 14:17 Нина Шибанова

  • changed the text of the translation
    Понравились мы друг другу, [мне] замуж охота идти, а ему охота жениться. Сегодня вечером парень говорит любимой: «Я приеду свататься к тебе». – «Приезжай». Я домой пришла, бегаю радостная: жених едет. Мать, отец видят: «Что это с девушкой сегодня случилось, бегает, гляди-ка, по комнате (‘по полу’), с ума сошла и на посиделки не идет». Побежала я, слышу – на дворе ти-ли-ли, с бубенчиками (‘бубенчики’) едут женихи. Побежала я, встретила, жених пришел, поздоровались мы с женихом. Самовар поставили. Мы на скамью сели, обнимаемся, целуемся с женихом. У нас уже переговорено, [осталось] только ему взять, а мне идти. Бегаем из стороны в сторону. Мать говорит: «Не знаю, отдавать или не отдавать, она еще молодая, надо быть дома». Что ж, надо идти, раз. Раз жених пришел. Яичницу приготовили, жениха накормили, напоили. Они [сваты] уже говорят: «Дня три еще – потом свадьба». Три дня прошло, жених приехал (‘свадьба приехала’), невесту в охапку – и в сани, поехали к венцу. Там обвенчали. Поставили [рядом] с женихом, свечки в руку. Жених поднимает [свечку], а я еще, жених поднимает, я еще. А зачем поднимать? Чтобы моя рука была выше, а не жениха. [Если] моя свечка выше, тогда я главнее буду. А я меньше жениха, надо еще на цыпочки подняться. Венец надевают на голову, такой железный колпак. А поп говорит там: «Охотно идешь?». – «Охотно». – «Охотно берешь?». – «Охотно». А не охотно идешь, не венчают. Ну, обвенчают, кольца обменят (‘из руки в руку’) – и готово. Потом уже идем. Следом там идет крестная мать, подолы держит. Раньше ведь юбки были, знаешь, по земле волочились. Ткань расстелят и так проводят нас из церкви на улицу. Проводят, в сани посадят, потом уже с женихом. Дома уже встретили, увезли на лошади во двор. Я уже со двора увидела: веником машут, ткань расстелена. Какими-то зернами да перьями нас уже осыпают, не знаю чем. Крестная мать платок дала [мне], что-то положила [в него], и опять проводили и на подушки посадили невесту и жениха. Вижу (‘заметила’), уже дали кусочек пирога. Невеста уже до смерти есть хотела. За стол сели (мы) с женихом, так хорошо, на подушках [сидим]. Весь народ пьет, кричат (‘делают’) «горько». А «горько» кричат, надо встать и поцеловаться. Поцелуешься, опять садишься. Лицо-то горит, ой, какое горюшко. Немного посидели, поели, попили. Дружка взял, за руку схватил, кнут [у него] в руке. Кровать налажена. Я в кровать с милым пошла, а там уже мужик спит, на кровати. Не пускают в кровать, надо выкупить. [Дружка] кнутом фью-фью, а мужик не уходит. Выкупили, дали ему рюмку вина, мужик оттуда отвалил. Потом легли спать, два-три раза стеганули молодых кнутом и спи. Утром будить идут, опять же с кнутом. Встали, опять за стол. Подарки на кнутовище клали и дарили всем.

August 16, 2017 in 14:16 Нина Шибанова

  • changed the text
    Mel’hištimooiš, mehele affat mända, a hälle affat naida. Tänambei ehtoo priha basib mel’hine: «Mä ajan svathuzile sinulest». – «Aja». Kod’he tulin’, jokselen ihastusiš: ženih ajab. Mama, tata nägeba: «Min' hän sid’ niidiž tänambei tegeb, jokseleb, näahta, lavamu, meles läksi i bеsedale ii mäne». Jokselin, kulištin’, poloo ti-li-li, til’ud ajaba, ženihod. Joksin’ vastšin’, ženih tul’, zdorovkoičimoi ženihomu. Samovaran lämhä, laačha. Laačha ištumei, seboiteleme, čükime ženihomu. Mil’ jo basitu ka, tol’ko hälle otta, a mini mända. Jokseleme bokha da toižhe. Mam saab: «En tea – antta, en tea – ii antta, hän vou nor’, tarbiž ouda kodiš». Tarbi mända, mitak? Ženih tul’ ka. Munaničun tekpa, ženihon söt’pa, jot’pa. He jo basiba: «Pejad vou koume – eskai svarib». Koume pejad proidi, svarib ajei. Nevestan kormha i kor’ha, pojehali vencale. Siga vencaiba. Stavitihe ženihomu, tohusuded kädhe. Ženih lendab, a mä vou, ženih lendab, mä vou. A mida leta? Miše minun oliš käzi päle, а ii ženihun. Minun tohusut ülähan, ka silei minä vanhemb linen. A mä penemb ženihud, tarbi vou libuda, barbheižil’ libuda. Vencad panoba pähä, mugoičen raadeižen koopakon, i pap basib siga: «Affatou mäned?». – «Affatou». – «Affatou otad?» – «Affatou». A ed affatou mäne, eba venčai. Nu venčaiba, kol’ceižed kädes kädhe (sor’mihe) peremeniba i gotovo. Sid’ jo astumei, jäl’ghe siga astub kristiman, lepked pid’ab. Edou vet’ jupkad oliba, tedad, madmu vedase. Kankhan levitaba i muga pagastaspei miid’ i saataba polole. Saataba, kor’ha ištutaba, sid’ jo ženihomu. Kodiš jo stretiba, tanhale veibä hebomu. Tanhoupei jo homaičin’: vastou mašiba, kangaz levitetud. Mičil’-se jüvil’ da heenhil’ miid’ d’o hloputaba, en teda mil’. Kristimam-se paikan andoi siga, mida-se pan’ i mest saatoiba i poduškoile ištutiba nevestan da ženihon. Homaičin’ – jo andoiba kokatit’ paleižen söda. Söda nevest jo surmaha tahtoi ka. Saataba stolan taga. Stolan taga ištumei ženihomu, mugoi čoma, poduškoil’. Kaik rahvaz joba šlokutase, tegeba karttad, a karttad tegeba, tarbi libuda i čuuktaze, čuukitese, mest ištutei, rožan-se poutab, oi mitte goreine. Pordon ištuimei, söhtimei, johtimei. Drušk ot’ kädes tabas’, kunut kädes, kravat’ laditud. Kravat’he mänin’ mel’hištmu, jo siga magadab mužik, kravatil’. Eba pästa kravat’he, tarbi vikupta. Kunutou huišk-huišk, a mužik ii lähte. Vikupiba, andoiba hälle vinad rümkan, mužik sigaapei valihe. Eskai panimoi, kaks’ kerdad, koume stögniba kunutou norid i magada. Homencou noustmaha astuba, mest jo kunutamu. Noos’pa, mest stolan taga. Podarkad kunutvardele paniba da dariba kaikile.

August 16, 2017 in 14:15 Нина Шибанова

  • changed the text of the translation
    Понравились мы друг другу, [мне] замуж охота идти, а ему охота жениться. Сегодня вечером парень говорит любимой: «Я приеду свататься к тебе». – «Приезжай». Я домой пришла, бегаю радостная: жених едет. Мать, отец видят.: «Что это с девушкой сегодня случилось, бегает, гляди-ка, по комнате (‘по полу’), с ума сошла и на посиделки не идет». Побежала я, слышу – на дворе ти-ли-ли, с бубенчиками (‘бубенчики’) едут женихи. Побежала я, встретила, жених пришел, поздоровались мы с женихом. Самовар поставили. Мы на скамью сели, обнимаемся, целуемся с женихом. У нас уже переговорено, [осталось] только ему взять, а мне идти. Бегаем из стороны в сторону. Мать говорит: «Не знаю, отдавать или не отдавать, она еще молодая, надо быть дома». Что ж, надо идти, раз жених пришел. Яичницу приготовили, жениха накормили, напоили. Они [сваты] уже говорят: «Дня три еще – потом свадьба». Три дня прошло, жених приехал (‘свадьба приехала’), невесту в охапку – и в сани, поехали к венцу. Там обвенчали. Поставили [рядом] с женихом, свечки в руку. Жених поднимает [свечку], а я еще, жених поднимает, я еще. А зачем поднимать? Чтобы моя рука была выше, а не жениха. [Если] моя свечка выше, тогда я главнее буду. А я меньше жениха, надо еще на цыпочки подняться. Венец надевают на голову, такой железный колпак. А поп говорит там: «Охотно идешь?». – «Охотно». – «Охотно берешь?». – «Охотно». А не охотно идешь, не венчают. Ну, обвенчают, кольца обменят (‘из руки в руку’) – и готово. Потом уже идем. Следом там идет крестная мать, подолы держит. Раньше ведь юбки были, знаешь, по земле волочились. Ткань расстелят и так проводят нас из церкви на улицу. Проводят, в сани посадят, потом уже с женихом. Дома уже встретили, увезли на лошади во двор. Я уже со двора увидела: веником машут, ткань расстелена. Какими-то зернами да перьями нас уже осыпают, не знаю чем. Крестная мать платок дала [мне], что-то положила [в него], и опять проводили и на подушки посадили невесту и жениха. Вижу (‘заметила’), уже дали кусочек пирога. Невеста уже до смерти есть хотела. За стол сели (мы) с женихом, так хорошо, на подушках [сидим]. Весь народ пьет, кричат (‘делают’) «горько». А «горько» кричат, надо встать и поцеловаться. Поцелуешься, опять садишься. Лицо-то горит, ой, какое горюшко. Немного посидели, поели, попили. Дружка взял, за руку схватил, кнут [у него] в руке. Кровать налажена. Я в кровать с милым пошла, а там уже мужик спит, на кровати. Не пускают в кровать, надо выкупить. [Дружка] кнутом фью-фью, а мужик не уходит. Выкупили, дали ему рюмку вина, мужик оттуда отвалил. Потом легли спать, два-три раза стеганули молодых кнутом и спи. Утром будить идут, опять же с кнутом. Встали, опять за стол. Подарки на кнутовище клали и дарили всем.

October 18, 2016 in 19:24 Nataly Krizhanovsky

  • changed the text
    Mel’hištimooiš, mehele affat mända, a hälle affat naida. Tänambei ehtoo priha basib mel’hine: «Mä ajan svathuzile sinulest». – «Aja». Kod’he tulin’, jokselen ihastusiš: ženih ajab. Mama, tata nägeba: «Min\' hän sid’ niidiž tänambei tegeb, jokseleb, näahta, lavamu, meles läksi i bеsedale ii mäne». Jokselin, kulištin’, poloo ti-li-li, til’ud ajaba, ženihod. Joksin’ vastšin’, ženih tul’, zdorovkoičimoi ženihomu. Samovaran lämhä, laačha ištumei, seboiteleme, čükime ženihomu. Mil’ jo basitu ka, tol’ko hälle otta, a mini mända. Jokseleme bokha da toižhe. Mam saab: «En tea – antta, en tea – ii antta, hän vou nor’, tarbiž ouda kodiš». Tarbi mända, mitak? Ženih tul’ ka. Munaničun tekpa, ženihon söt’pa, jot’pa. He jo basiba: «Pejad vou koume – eskai svarib». Koume pejad proidi, svarib ajei. Nevestan kormha i kor’ha, pojehali vencale. Siga vencaiba. Stavitihe ženihomu, tohusuded kädhe. Ženih lendab, a mä vou, ženih lendab, mä vou. A mida leta? Miše minun oliš käzi päle, а ii ženihun. Minun tohusut ülähan, ka silei minä vanhemb linen. A mä penemb ženihud, tarbi vou libuda, barbheižil’ libuda. Vencad panoba pähä, mugoičen raadeižen koopakon, i pap basib siga: «Affatou mäned?». – «Affatou». – «Affatou otad?» – «Affatou». A ed affatou mäne, eba venčai. Nu venčaiba, kol’ceižed kädes kädhe (sor’mihe) peremeniba i gotovo. Sid’ jo astumei, jäl’ghe siga astub kristiman, lepked pid’ab. Edou vet’ jupkad oliba, tedad, madmu vedase. Kankhan levitaba i muga pagastaspei miid’ i saataba polole. Saataba, kor’ha ištutaba, sid’ jo ženihomu. Kodiš jo stretiba, tanhale veibä hebomu. Tanhoupei jo homaičin’: vastou mašiba, kangaz levitetud. Mičil’-se jüvil’ da heenhil’ miid’ d’o hloputaba, en teda mil’. Kristimam-se paikan andoi siga, mida-se pan’ i mest saatoiba i poduškoile ištutiba nevestan da ženihon. Homaičin’ – jo andoiba kokatit’ paleižen söda. Söda nevest jo surmaha tahtoi ka. Saataba stolan taga. Stolan taga ištumei ženihomu, mugoi čoma, poduškoil’. Kaik rahvaz joba šlokutase, tegeba karttad, a karttad tegeba, tarbi libuda i čuuktaze, čuukitese, mest ištutei, rožan-se poutab, oi mitte goreine. Pordon ištuimei, söhtimei, johtimei. Drušk ot’ kädes tabas’, kunut kädes, kravat’ laditud. Kravat’he mänin’ mel’hištmu, jo siga magadab mužik, kravatil’. Eba pästa kravat’he, tarbi vikupta. Kunutou huišk-huišk, a mužik ii lähte. Vikupiba, andoiba hälle vinad rümkan, mužik sigaapei valihe. Eskai panimoi, kaks’ kerdad, koume stögniba kunutou norid i magada. Homencou noustmaha astuba, mest jo kunutamu. Noos’pa, mest stolan taga. Podarkad kunutvardele paniba da dariba kaikile.